História

História obce Lednica

Prvá písomná zmienka o Lednici pochádza z roku 1259. Takmer osem storočí dejín obce je naplnené udalosťami, ktoré boli typické pre nevoľníctvo a útrapy poddaných. Bolo však i históriou zašlej slávy kráľovského mesta. História mestečka, neskôr obce, je spojená z dejinami miestneho hradu a udalosťami, ktoré sa tu odohrávali. Osud jeho vlastníkov mal veľký vplyv na život a osudy jej obyvateľov.

Najstaršia história miestnej oblasti

Najstaršie osídlenie územia Lednice začína už v hlbokom praveku. Avšak stopy najstaršieho osídlenia nesie predovšetkým lednický hrad. Najviac archeologických pamiatok pochádza z mladšej doby bronzovej, mladšej doby železnej a slovanského obdobia. Žiarové hroby s hlinenými nádobami, vyplnenými popolom, drobnými bronzovými ozdobami a spálenými kosťami z pohrebnej hranice nie sú výnimkou. Ľud lužickej kultúry osídlil horné oblasti severozápadného Slovenska už koncom strednej doby bronzovej (asi 14. st. p.n.l.) a zotrval v tomto priestore až do mladšej doby železnej. Kultúra ľudu púchovskej doliny reprezentuje osídlenie severného Slovenska od mladšej doby železnej až po koniec staršej doby rímskej. Hlavnú zložku obyvateľstva v Lednici a jej okolí predstavoval lužický ľud, potom Kelti, čiastočne Dákovia a možno aj Hýri. V staršej dobe rímskej to boli aj Germáni. Najviac pamiatok púchovskej kultúry pochádza z okolia hradu. Prítomnosť rímskych légii v okolí Lednice počas markomanských vojen dokumentuje aj železná dýka rímskeho dôstojníka. Slovanských pamiatok z rozhrania 5. a 6. st. sa našlo najviac v okolí hradného vrchu.
Preto sa Lednica a jej širšie okolie považuje za najdôležitejšiu lokalitu, reprezentujúcu prechod germánskych družín v začiatkoch sťahovania národov. Lednica s najbližším okolím sa tak stala jedným z najlepšie zdokumentovaných regiónov severozápadného Slovenska.

Historické členenie žúp

V 13. storočí postupne moc kráľov upadla a kráľovské komitáty sa postupne začali meniť na šľachtické stolice.
Jednotlivé stolice (župy) sa na Slovensku od 15. storočia do roku 1922 (s prestávkami v druhej polovici 19. stor.) ďalej členili na tzv. slúžnovské okresy (zvyčajne štyri). Hranice stolíc sa ustálili v 15. storočí. Na Slovensku existovalo od 14. storočia do roku 1802 (s výnimkou 1785 - 1790) týchto 21 stolíc:

Trenčianska župa/stolica

Trenčianska stolica

Trenčín je prirodzeným geografickým centrom stredného Považia. Trenčiansky komitát (po latinsky: comitatus Trentsiniensis/Trenchiniensis, po maďarsky: Trencsén (vár)megye a po nemecky: Trentschiner Gespanschaft/Komitat) bol jedným z komitátov stolíc a žúp Uhorského kráľovstva a potom krátko Česko-Slovenska.

Trenčianska župa susedila s rakúskou krajinou Morava (od roku 1918 súčasť Česko-Slovenska) a s Poľskom (resp. v rokoch 1772 - 1918 s rakúskym Haličom) a uhorskými (od roku 1918 česko-slovenskými) župami Orava, Turiec a Nitra.

Dominantnou riekou pretekajúcou župou bol Váh. Rozloha župy v roku 1910 bola 4456 km2. V súčasnosti sa pre zodpovedajúci región používa pomenovanie Považie a pre jeho severnú časť Kysuce.

Hrad Lednica

Lednica ako kráľovské mesto, ktorým sa stalo v 15.storočí, bolo sučasne s miestnym hradom obrannou výspou, na hraniciach Uhorska. Hrad je zvláštnym príkladom architektúry. Do vnútornej časti hradu postavenom na strmých bralách sa dá dostať len cez viac metrov dlhý tunel vysekaný do skál vo výške 5-6 metrov. Z tohto miesta k hlavnej bašte, pozorovateľni vedie 80 kamenných schodov.  Pod hradom sa nachádza dedina Lednica. Rodina Erdődyovcov vlastnila v Lednici krásny kaštieľ a panský majer. Bibliografia: Fekete Nagy, Kerekes, Kristó, Lovcsányi, Mednyánszky 844, Mednyánszky 1981, Szombathy 1979, Szontagh 1866.

Historické rytiny, pôdorys a rozloha hradu

Prvé písomné zmienky o obci, ako aj o hrade, ktorý sa vypína nad obcou, sú z roku 1259. Hrad bol postavený ako pohraničný obranný hrad na ochranu obchodnej cesty vedúcej na Moravu. Mal rôznych majiteľov, akými boli napríklad bratia Podmanickovci, či Rákocziovci. Od roku 1710, po vypálení cisárskym vojskom, hrad pustne.

Lednický hrad

Vznik a územný rozsah Lednického panstva

Lednický hrad bol vybudovaný v polovici 13. storočia. Z tejto doby sú už známe osady na území Lednického panstva. Lednica, ktorá sa spomína v roku 1259, Streženice, ktoré pravdepodobne jestvovali už v 12. storočí a Púchov, ktorý sa spomína v roku 1243. Vo vyúčtovaní pápežských desiatkov, ktoré v rokoch 1332 až 1337 vyberali v Uhorsku pápežskí vyslanci z Avignonu na križiacku výpravu do Svätej zeme, sú už uvádzané fary v Lednici a v Púchove.   neskôr sa spomínajú aj osady Dolná a  Horná Breznica, Hrabovka a Vieska. Postupne začali vznikať aj ďalšie osady. V roku 1471 Lednické panstvo malo už 22 osád, ktoré sé uvedené v listine kráľa Mateja, ktorou daroval Lednické panstvo Félixovi Šťastnému a Petrovi Hnedému.
Koncom 16 storočia a začiatkom 17. storočia prichádzajú na Lednické panstvo Valasi. Bol to pastiersky ľud, ktorý sa zaoberal chovom oviec a spracovaním produktov mlieka a vlny. Valasi sa usadzovali niekde blízko dedín, ktoré čiastočne povalašili, inde ďaleko od dedín v horách, zakladali početné kopanice.
Najväčší teritoriálny rozmach dosiahlo Lednické panstvo okolo roku 1600. Podľa záznamov sem patrilo až 26 osád aj s príslušenstvom. Po smrti lednického zemepána Františka Dobo, v dôsledku dohôd, ktoré uzavreli jeho dedičia, odpadla skoro polovica obcí.
Keď Lednicu na základe kráľovských výsad povýšili na mestečko, ledničania používali slobody určitého stupňa. Po hospodárskej stránke obyvatelia miest mali priaznivejšie postavenie ako obyvatelia dedín. Nerobotovali pre zemepána, ale plnili urbárske povinnosti. Neplnili ich v naturáliách, ale v peniazoch. Oproti dedinám mali určitú samosprávu.
Mestečko zaručovalo svojim obyvateľom slobodnejší život, a preto mohli žiť svojskejším životom. Oproti slobodným kráľovským mestám mali nepriaznivejšie postavenie tým, že tieto mestá boli krajským stavom, mali zastúpenie na sneme, mestečko nie.
Václav Bielik vo výsadnej listine z 5. januára 1462 ako dôvod povýšenia tejto obce na mestečko udáva, že v dobe nepokojov, ktoré boli pod lednickým hradom, Lednica bola zničená a jej obyvateľstvo veľmi schudobnelo. Nemohlo platiť dane a dávky pre kráľovský hrad. Aby odstránil ich chudobu povýšil Bielik Lednicu na mestečko. Týmto ledničania získali výsady ako: právo voľného sťahovania, voľnú dispozíciu s majetkom a právo na vykonávanie svojho povolania. Navyše mali aj niektoré legálne práva, ako pálenie liehu a výsek mäsa.
Povýšenie Lednice na mestečko bolo potvrdené kráľom Matejom. Na žiadosť Václava Bielika, kráľ Matej vydal Lednici erbovú listinu z 2. 7. 1465, podľa ktorej boli Ledničania oprávnení užívať erb.

Pečať lednického richtára

Lednický hrad bol od nepamäti sídlom lúpežných rytierov. Bol ním už Václav Bielik, Ján a Rafael Podmanickovci, Michal Telekessy a ďalší. Ich lúpežné chúťky po susednej Morave boli príčinou častých požiarov a drancovania pomstiteľmi.
Takto Lednica v roku 1464 utrpela veľké straty. Veľa občanov zahynulo, ďalší utiekli a len málo občanov malo vôľu ostať v obci. Preto Bielik oslobodil ledničanov od bežných povinností, zredukoval dane a vyhlásil Lednicu za mestečko so všetkými výsadami.
Mestečko je pozoruhodné tým, že ako jediné u nás dostalo erbovú listinu. Samotná listina je veľmi stručná. Darovaný erb nie je „armales“, s jeho obsahom nás zoznamuje iba miniatúra namaľovaná na začiatku listiny. Erb pozostáva z červeného Štítu, na ktorom kľačí bielo oblečená žena s ovenčenou hlavou a vencom kvetov v ruke.
Vysvetlenie, prečo žena s dvoma vencami nám dáva dodnes zachovaná povesť o Katarínke, ktorá vyskočila z hradu prenasledovaná zvrhlým pánom. Podobné niečo je aj na pečati, ktorý používal richtár. Rozdiel je v tom, že na erbe je dievča zobrazené v bielych šatách ako kľačí, na pečati stojí. Nápis „SISILLUM OPPIDI“ znamená "mesto pečate".
Lednická Lehota bolo samostatná dedinka a vlastnila richtársku pečať, kde bol zobrazený lemeš a čerieslo.