Pestovateľská pálenica

Kontakt: 0903 892 400

Poľnohospodárstvo a iné s ním súvisiace záujmy

Zachovaný archívny materiál o lednickom panstve umožňuje urobiť si predstavu o poľnohospodárstve tohto kraja už z druhej polovice 16. storočia. Dokladá to urbár, čiže súpis poddaných s ich povinnosťami voči panstvu, z r. 1600. Dal ho vyhotoviť sám palatín Juraj Turzo, pretože už vtedy sa sťahovali mračná nad Mi-chalom Telekessym a bolo vopred jasné, že lednický majetok pripadne kráľovskej komore. No podrobnejší urbár z r. 1669 (z čias Rákociovcov) zachytáva Lednicu v čase jej najväčšieho hospodárskeho rozkvetu, keď sa tu darilo najmä chovu hospodárskych zvierat a salašníctvu. Chov dobytka sa vtedy vyplácal, pretože bol o jatočné kusy veľký záujem. Knieža Rákoci a neskôr i vdova Helena Zrínska oslobodili viacerých poddaných od urbárskych povinností, čo im umožnilo vykúpiť sa a získať zemiansky stav. V roku 1669 bolo v Lednici 33 sesií (urbárskych majetkov) so 143 držiteľmi. Chovalo sa v nich 9 koní, 168 volov, 280 kráv, 525 oviec, 226 ošípaných a 105 včelstiev. Tento „zlatý vek“ si Ledničania dosť dlho dokázali uhájiť, ale už v r. 1700 nastal neželaný obrat, keď panstvo preberal nitriansky biskup Ladislav Maťašovský za 42 000 zlatých. Začiatok tvrdej éry započali najmä jeho synovci. Situácia sa ešte viac zhoršila za barónov Aspremontovcov, ktorí začali zakladať nové majere, čím bola obmedzená sloboda pasenia a stavy dobytka sa znižovali. Lesy, ktoré dovtedy Ledničania užívali boli rozdelené na chránené a slobodné. Krádež v chránenom lese sa trestala pokutou 12 zlatých alebo väzením. Aj ťažbu dreva zo slobodného lesa musel povoliť panský úradník a vyznačiť hájnik.

V tomto období sa poddaní lednického panstva delili na tri značne diferencované vrstvy: kolóni (roľníci pre zemepána najosožnejší), inkvili a želiari. Niekedy sa sesie kolónov dostali do rúk viacerým inkvilom alebo želiarom. Stalo sa, že sesiu získal i jeden inkvil alebo želiar a vtedy sa automaticky stal roľníkom. Nečudo, že v týchto podmienkach vznikali napätia a trenice, čo dokladajú viaceré písomné sťažnosti a prosbopisy. Problémy zvyšovali aj živelné pohromy, napríklad lejaky odplavili ornicu, čím sa pôda stala neúrodnou. Panský úradník to však nechcel uznať, preto boli niektoré sesie opúšťané. Urbár z r. 1688 dokladá, že v Lednici bolo opustených vyše 30 sesií.
Inkvili a želiari spravidla platili za nájom pôdy a pánovi robili za deputát, vo výnimočnom prípade za peniaze. Dom, v ktorom bývali, nemohli ponechať svojim dedičom. Medzi poddanými tvorili zvláštnu skupinu slobodníci, niekdajší poddaní, oslobodení pánom od všetkých povinností. Zvláštnou skupinou boli šoltýsi (škultéti) s dedičným právom na hodnosť richtársku. Poddaný choval obvykle dva páry volov, aby mal čím obrobiť panské role. Po skončení jesenných prác staré voly predal, aby mohol za utŕžené peniaze zaplatiť dane župe, cirkvi a pánovi. Na budúcu jar zapriahal mladé voly, ktoré sa v minulom roku pásli na holiach. Kone boli chované s odporom, pretože s konskými záprahmi sa museli konať tzv. dlhé fúry (dovoz do veľkých vzdialeností). Koncom 18. st. museli poddaní lednického panstva uskutočniť 48 dlhých fúr: 22 fúr pre 413 urien vína do Pezinka, 21 fúr pre jačmeň na Moravu, 3 fúry pre mlynské potreby na Moravu, 2 fúry do Bratislavy. Rozvoj chovu koní nastal až v prvej polovici 18. storočia, keď boli k panským záprahom najímaní paholci a sluhovia (Štefan Revaj, Vlastivedný zborník Považia r. 1961).

Nová urbariálna úprava, vydaná Máriou Teréziou r. 1770, umožnila zemepánovi žiadať od poddaného namiesto roboty peniaze. Tereziánsky urbár z r. 1776 už hospodársku slobodu vôbec neuznáva, preto Aspremontovci likvidovali roľníkov (zemanov) jedného za druhým. Poddaní tieto „novoty“ prijali s odporom a často sa proti panstvu búrili. Známa je vzbura Ledničanov, keď chcel gróf Aspremont vymeniť panskú pôdu za úrodnejšiu urbársku. Keď vyšli panskí sluhovia na role s pluhmi, aby vyorali hranicu, Ledničania sa na nich vrhli, zbili ich a rozohnali. O niekoľko dní však prišli do Lednice župní drábi, zajali vodcov vzbury a viezli ich do župného väzenia. Ale dobrý kus za Lednicou čakalo viacero mužov ozbrojených vidlami. Napadli drábov, zbili ich a svojich súkmeňovcov oslobodili (Š.Revaj, c.d.).
Podľa dodnes zachovaného názvu Vinohrad možno predpokladať, že sa v Lednici pestovala aj vínna réva. Sušilo sa aj veľa ovocia, ktoré Ledničania predávali nielen v Púchove a Trenčíne, ale aj na Morave. V lokalite Kopánka sa pestoval chmeľ, čo spolu s názvom budovy Pivár dokladá aj výrobu piva. Dávnu tradíciu má aj výroba destilátov z ovocia. Už pred rokom 1900 boli v Lednici dve pálenice (jedna v Lednickej Lehote), ktoré prevádzkovali Židia. Neskôr ich odkúpili Šimovci a Chudadovci. Pasienkové spolumajiteľstvo postavilo začiatkom 20. storočia novú pálenicu, ktorá bola r. 1948 znárodnená a v šesťdesiatych rokoch nad ňou prevzal správu Liptovský Mikuláš. Dnes patrí lednická pálenica opäť obci a hruškové, jablkové a slivkové destiláty z nej sú známe svojou kvalitou.
Pálenice a pivovary patrili v minulosti zemepánom. Niekedy ich prenajímali zemanom, ba i libertínom za poplatky, zväčša naturálne. Neskôr ich vlastnili krčmári, poväčšine Židia a produkty predávali. Prví nájomníci páleníc sa objavujú koncom 17. storočia. V 19. storočí bola výroba liehu a piva úplne v rukách jednotlivcov, objavujú sa prvé špecializované liehovary. Prvá väčšia pálenica bol v Lednici založená roku 1810. V tomto období bola pálenica aj v Lednickej Lehote. Roku 1898 kúpila lednický liehovar obec a patril jej niekoľko ďalších desaťročí.
Technológia pálenia sa menila a s ňou aj kvalita a množstvo vyrobeného liehu. V Lednici sa pálilo v jednom kotle tak, že najskôr sa varil a destiloval kvas, po umytí kotla sa destilovala „vodka“. Platilo sa od jednej hodiny varenia, nie od množstva kvasu.
Terajšiu pálenicu v Lednici vybudovali v roku 1920, mala dva kotly. Netrvalo dlho a dohľad nad pálenicami prevzali daňové úrady (financi). Najväčšia obnova lednického liehovaru sa uskutočnila roku 1948, čo organizoval vtedajší predseda MNV Jozef Gereg v spolupráci s Ondrejom Staňom a Michalom Barkom, ktorí boli dlhé roky páleníkmi. V roku 1973 prešla aj lednická pálenica pod správu Liptovských liehovarov. Po roku 1995 je vlastníkom pálenice Ledrov Lednické Rovne.
Vďaka Miroslavovi Házovi, starostovi Lednice, sa liehovar dostal späť do vlastníctva obce Lednica. Vždy sa tu vyrábali a platí to dodnes, kvalitné destiláty. Pojem „lednická slivovica“ bol vždy synonymom kvality. Platilo to aj o hruškovici, jablkovici a borovičke.

Poľnohospodárstvo v Lednici v období 19. a začiatkom 20. storočia prešlo zložitým vývojom striedajúcich sa úpadkov i vzostupov. Poľnohospodárska i lesná pôda bola po dlhé veky jediným zdrojom obživy Ledničanov, preto si ju úzkostlivo hájili. Tak sa napokon dožili zrušenia poddanstva i viacerých komasácií, čo im umožňovalo voľnejšiu hospodársku činnosť. Avšak pomaly sa rozvíjajúca mechanizácia bola príčinou, že sa na pozemkoch aj naďalej hrdlačilo a hospodársky výsledok bol nízky. Azda aj preto v Lednici vznikla v 19. st. pasienková spoloč-nosť. Efektívnosti poľnohospodárstva ubrali aj obidve svetové vojny. Obrat nastal až začiatkom päťdesiatych rokov 20. st., keď prišlo k slovu družstevné roľníctvo (JRD). V roku 1951 bolo v Lednici založené Jednotné roľnícke družstvo I. typu, začalo sa hospodáriť na cirkevnej pôde a na majetku pasienkovej spoločnosti. Väčšinu členstva tvorili bezzemkovia a učitelia. Mali vlastný traktor, ale v roku 1954 im ho okresné orgány odobrali a pridelili do Visolají. To prvým družstevníkom odobralo chuť do spoločného hospodárenia. Bolo im navrhnuté pričleniť sa k JRD Horenická Hôrka, no túto možnosť odmietli a prvé lednické družstvo sa rozpadlo. Cirkevná pôda bola pridelená súkromným roľníkom, ktorí museli plniť povinné dodávky štátu aj z nej. V roku 1955 im bolo predpísané odovzdať 21 vagónov zemiakov, 8 vagónov obilia a 4 vagóny hovädzieho a bravčového mäsa. Vtedy sa v Lednici chovalo 340 kusov hovädzieho dobytka a 300 kusov oviec a kôz.
Druhá etapa združstevňovania nastala v r. 1974, keď prihlášky do JRD podpísalo 100 a neskôr spolu 211 roľníkov. Iba 8 roľníkov dalo svoju pôdu družstvu do prenájmu. Družstevná pôda bola pričlenená k JRD Nový život v Dolnej Breznici. V r. 1976 sa začalo s výstavbou kravínov, teľatníkov, odpadových močových jám, silážnych jám atď. na Záriečí. Rozpočet na celý areál bol 25 miliónov korún. V r. 1982 bola dobudovaná aj prípravovňa krmív. Areál sa stal farmou dojníc. Obilie a krmoviny sa pestovali na lokalitách Poľné diely, Záriečie, Červená hlina, Hraboník, Pod Závlačnou, Zákopčie a Ľadoveň. Po roku 1989 však začalo družstvo upadať v dôsledku pozastavenia štátnych dotácií. V roku 1995 sa farma dojníc osamostatnila, vznikol Agroinvest v Dolnej Breznici, ktorý hospodáril na prenajatých pozemkoch so zameraním na živočíšnu výrobu, pestovanie kukurice, sušenie sena a výrobu siláže.

Nálepky na fľaše k zakúpeniu v Pestovateľskej pálenici a na Obecnom úrade

 

Kontakt: 0903 892 400

mimo sezóny ZATVORENÉ