Na tomto mieste mal byť pôvodne mini foto baner.
Preto ak čítate tento text, zmanená to, že naša stránka potrebuje mať povolený JavaScript,
alebo vyžaduje novší Flash Player ako máte momentálne nainštalovaný.
Riešenie problému: Nainštalujete si novší Flash Player, alebo si povoľte zablokovaný obsah.

Počet ľudí na stránke: 29
sledujúcich kameru: 0
Loading

Dnes je piatok 20. októbera 2017.
Meniny má Vendelín a zajtra Uršuľa.

Pocasie
Fotografia na tento tyždeň: Fotografia na tento tyždeň
Lednický INFOKANÁL:
Hlavná prezentácia:
Prezentácia.pps  ?
19.04.2017, 12:10:14, 16, Streda, 6.05 Mb, 187 x

Kultúra a tradície

"Hoci lednický občan v dávnych časoch nemal možnosť, aby sa kultúrne vzdelával, vychovávaný však bol v čarokrásnej prírode, čerpal z nej dojmy, estetický vkus a nežné city. Tieto sa nám zachovali v rôznych formách ešte od starodávnych čias. Konkrétnym príkladom sú vzácne pamiatky, ktoré terajšie pokolenie zdedilo po predkoch. Pamiatky architektúry - hrad a kostol, pamiatky ženského estetického vkusu - čipkyvýšivky, krásne zdobené kroje a pamiatky nežného citu v bohatej zbierke piesní a dramatickej povesti zvečnenej v krásnej literárnej tvorbe."

Historické tradície

Lednický kroj - kultúrnym dedičstvom sú lednické výšivky, ktorými boli zdobené ženské i mužské kroje. Vydaté ženy si hlavu zakrývali čepcom zhotoveným z jemnej priesvitnej látky. Rukávce boli zdobené bohatými čipkami, naškrobené odstávali od ramien. Rubač sa skladal z drieku a sukne, driek obopínal červený pás a zástera tmavej farby (fertucha).

Lednický kroj

Zimnú obuv tvorili súkenné papuče s dlhými pletenými sárami, letnú krpce a čižmy. Ženy sa česali na hladko s pútcom uprostred hlavy. Pokiaľ dievčence splietali vlasy do dvoch vrkočov, vydaté ženy si ich okrútili vzadu do prstenca - obálanice.

Hlavu si prikrývali čepcom s vyšívanou podšívkou a čipkami, ktorý bol vzadu stiahnutý haraskou. Ručník bol biely. Rukávce bývali pôvodne z konopného plátna, olemované a nad lakťami stiahnuté tak, že sa vencovite ovíjali okolo ramena. Z konopného plátna bol aj spodník, na ktorý sa obliekal rubač s driekom bez rukávov, dolu ako skladaná riasená sukňa. Rubač mal na chrbte "výložku" teda obojok s pestrofarebnou výšivkou. Lednické ženy nosili aj červený pás.

Zástera bola zásadne čiernej farby. Obúvali si súkenné papuče so sárami z vlny. Začiatkom 20. st. sa odev lednickej ženy šil aj zo zakúpeného plátna. Lepšie situované ženy kupovali lister, potom glot, barchet, kartún, flanel, neskôr aj tesil, štóf, brokát a modrotlač. Tá sa nazývala "farbárske plátno". Prevládala čierna a modrá farba.
Spodník býval biely, ale niekedy aj farebný. Rukávce museli mať "liemíky" a "fodry". Boli z domáceho alebo kupovaného bieleho plátna, pripadne z panamy.
Vo výšivkách na obojku, pleciach a prsiach prevládali rastlinné motívy. Technikou "naplno" sa vyšívali lístky a krížiky. Zástery boli biele s mriežkou, obháčkované alebo bez háčkovania. Zástery boli vybavené "vypásanými šnorkámi", prevládali vyšívané kvietky a venčeky. Neskôr sa šili aj jupky s dlhými alebo krátkymi rukávmi, v páse stiahnuté, na prsiach nariasené, zapínali sa gombíkmi, prípadne "pukačkami" (patentmi).

Lednický kroj

Pracovný odev ženy sa skladal z čiernej sukne, bielych rukáviec alebo blúzky s krátkym rukávom, spodníka, fertuchy (zástery). Ušitý bol z obyčajného plátna. Sviatočný kroj bol bohatý na výšivky, aj biely ručník k nemu bol v rohu vyšitý kvietkami, monogramom, dokola obháčkovaný alebo "ošlingovaný". Čepiec bol z tylu alebo jemnej záclonoviny. Aj biely spodník bol olemovaný krajkou (štikerajom). Na prsia sa pripevnila "skoska". V kroji mladých dievčeniec prevládala biela farba (aj zástera).

K sviatočnému kroju sa obúvali zánovné "habatka", čižmy alebo "polovičky". Svadobný kroj lednických diev zodpovedal výnimočnej príležitosti, všetky jeho diely boli biele, skoska - trojrohá šatka bola prehodená cez plecia, na prsiach sa skrížila a vzadu v páse sa stiahla. Biele "prosceradlo" malo v strede veľkú háčkovanú čipku a vyšité bolo väčšinou žltou bavlnkou. Hlavu nevesty zdobila "parta" a nohy podľa možnosti nové čižmy, neskôr nové čierne topánky.


Lednický kroj

Muži nosili dlhé vlasy, ktoré im voľne padali na plecia. Prikrývali si ich čiernym súkenným klobúkom, pretože mal pomerne širokú striešku, pomenovali ho "širákom", klobúk zdobila čierna stuha, vzadu splývajúca nadol. V zime sa nosila čierna čiapka zo súkna, na temeni zdobená kytajkou, kvastľov. Mužská bielizeň, košeľa a spodky sa šili z konopného plátna, ktoré sa tkalo takmer v každej chalupe.

Košeľa bola na krku, rukávoch a prsiach bohato vyšívaná, namiesto gombíkov sa zaväzovala farebnými mašličkami. Na košeľu sa obliekal čierny súkenný lajblík s okrasnými gombíkmi, tiež zdobený výšivkou. Rukávy haleny boli na koncoch zašité, slúžili ako vrecko na predmety. Preto sa nosila iba prehodená cez plecia.

V zime si lednickí muži obliekali kožuch z ovčej kože. Nohavice boli z bieleho súkna, na spodku úzke, aby sa dali dobre zasunúť do čižiem. V horúcich letných dňoch si ich chlapi vyzliekli a pracovali iba v plátenných spodkoch. Aj súkenné nohavice boli zdobené prišitou šnúrkou a výšivkou tvaru rovnostranného trojuholníka. Okrem čižiem sa v zime používali aj súkenné papuče, ktorých súkenné sáry sa zapínali z vnútornej strany lýtka.

Zvyky a povery - Ledničania verili viacerým poverám. Napríklad predbehnutie čiernou mačkou alebo predísť s prázdnym vedrom znamenalo, že sa dotyčnému bude zle vodiť. Detské šatôčky alebo plienky nesmeli visieť po západe slnka, lebo ich "očúrala" Mora. Na Dorotu sa nesmelo zapriahať, lebo sa gazdovi do roka pomstila. Kto odorával susedovi z role, stal sa po smrti svetlonosom, na ktorého sa nesmie v noci zapískať, lebo by odvážlivca zaviedol na nebezpečné miesto. Po západe gazda nepredal mlieko, ak áno, hodil do neho trošku soli, aby sa "nepreškolilo" atď.


Aj v tejto obci možno zvyky rozdeliť podľa ročných období.

Vianoce

Do obdobia pred a po zimnom slnovrate patrí už aj Ondrej, keď sa v chalupách prilievalo olovo do vody cez kľúč z domácich dverí, v ktorom mali Ondreja. Svätý Mikuláš bol typický chodením Mikuláša, anjela a čertov po dedine. Mikuláš rozdával darčeky, anjel kropil ľudí kropáčom a jeden čert sa terigal na drevenej koze. Pritom mu pomáhalo šesť čertov - spoločníkov.
Na Luciu sa nesmelo do hory a nesmelo sa ani priasť.

Pôsobivé zvyky sa zachovávali na Štedrý večer. Nesmelo sa opierať o stôl, aby ľudia neochoreli, gazdiná neodchádza od stola, lebo by jej dobre nesedeli kvočky. Na koho sa nakláňal plameň sviece, ten mal do roka zomrieť. Ak mal rozlúsknutý orech zlé jadierko, veštilo to nemoc. Štedrovečerný stôl bol prestretý bielym obrusom, na ktorom sa v plachtičke nachádzali komponenty úrody a peniaze, aby všetkého bolo po celý rok dostatok. Z jedál sa varila kapustnica s hríbami, makové pupáky, krupicová kaša a najnovšie rybacie mäso. Devy tiež povečeri vynášali smeti na krížne cesty a čakali odkiaľ pes zašteká. Tým smerom sa mali vydať.
K vianočným zvykom sa radia aj vinše na Božie narodenie, umývanie v studenej vode, ktorá bola potom vyliata na strechu záchoda, aby domácich nik neuriekol. Do Troch kráľov sa nesmelo šiť, aby sa sliepkam "nezašili" zadky. Do biela oblečení dvaja králi a jeden do čierneho chodili po dedine a spievali známe: "My tria králi, idzeme k vám ..."


Jarné obdobie začínalo fašiangami, pri ktorých chodilo po dedine až pätnásť šabliarov. Počas Kvetnej nedele sa svätili ratolesti bahniatok. Posvätené v kostole sa dali doma za hradu, aby chránili príbytok pred nešťastím. Za búrky ich pálili na ohni, aby do stavania neudrel hrom. S príchodom Veľkej noci sa už na Zelený štvrtok "zaviazali" na kostolnej veži zvony a opäť sa "rozviazali" na Bielu sobotu. Keď sa prvý raz na nich zvonilo, ľudia išli k stromom a triasli nimi, aby dobre zarodili. Počas Veľkej noci mal každý člen rodiny zjesť vajíčko, ktorého škrupina bola zafarbená roztokom z cibuľových šupiek. Pochopiteľne, že aj v Lednici sa výdatne oblievalo. Mládenci chodili dopoludnia po dedine a ťahali z chalúp dievčence k potoku, aby ich poriadne obliali. Potom mali byť po celý rok bystré a zdravé. Popoludní chodili opäť, tento krát s korbáčmi, ktorými šibali dievčence po sukniach i po holých lýtkach.
Dzuro (Juraj) bol typický zavliekaním. Mládenci z dvorov potajme v noci odnášali predmety dennej potreby a skrývali ich. Ukrytú vec alebo nástroj gazdiná s gazdom hľadali aj niekoľko dní. Okrem toho mládež na Juraja pálila ohne, pri ktorých sa spievali piesne.
Letné zvyky potom obvykle začínali jánskymi ohňami, zbieraním zeliny z deviatich medzí, pričom sa dbalo na to, aby nik nezablúdil ďaleko do hory, pretože tam by sa ho zmocnili víly (mladé krásne devy, ktoré zomreli v ohláškach). Zatúlaného nešťastníka vraj v tanci uvláčili k smrti, alebo ho i zadusili. Azda najkrajšie zvyky boli v období žatvy. Najmä počas dožiniek sa rozvinula široká škála lokálnych i celo obecných zvykov zvykov, ktoré vyvrcholili vitím žatevného venca a oldomášom.

Piesne - repertoár lednických ľudových piesní je veľmi bohatý a vyznačuje sa poetickým, niekedy až baladickým obsahom. Prevládajú v nich dve základné myšlienky: robota a láska. R. 1942 lednické piesne nakrúcal v obci aj Slovenský rozhlas, pričom bol osobne prítomný vtedajší riaditeľ rozhlasu Emil Rusko, literárny referent Gabo Rapoš a hudobný skladateľ Janko Matúška.

Ľudová slovesnosť - bohatá história lednického panstva inšpirovala aj spisovateľov. Jozef Branecký spracoval na lednické motívy povesť o nevinnej panne v diele "Keď rumy ožijú" a Pavol Fleischhacker vydal zbierku povestí v knižke "Cisárova pomsta". Niektoré povesti z Lednice spracoval aj Milan Húževka v knižných dielach "Púchovské povesti" a "Meč slepého rytiera".

Kultúra a novodobá história

Divadelní ochotníci, svojou aktivitou pomáhali prekonávať obyčajnú ľudskú biedu.

Divadlo

Rozpad Rakúsko - Uhorska priniesol zmeny aj na slovenskej dedine. Prvou generáciou ochotníkov v Lednici boli predovšetkým mladí ľudia, remeselníci. Vedúcu úlohu zohrala vtedajšia inteligencia - učitelia cirkevných škôl. Kulisy si ochotníci stavali sami. Na rámy z dreva sa natiahol papier a lepidlom vyrobeným z ražnej múky, čo vlastne bol studený glej, sa kulisy zlepili. Výtvarne zdatnejší nakreslili potom samotné kulisy k jednotlivým hrám.

Pamätníci spomínajú na divadlo "Márnotratný syn", odohraté v roku 1924 pri príležitosti posvätenia zvonov v kostole. Hrávalo sa v krčme u Plánku, alebo v konzume. Niekoľko sezón bolo divadlo na najvyššom stupni kultúry v obci.
Povojnová generácia úspešne pokračovala v diele predkov a repertoár hier sa rozšíril o mnohé úspešné predstavenia. Príkladom môže byť "Stúdža spod hája", "Kamenný chodníček", "Statky - Zmätky", "Ženský zákon", a "Škriatok".


Divadlo

V rokoch 1957 sa hrala divadelná hra "Páva", 1959 - "Kubo", 1960 - "Na krížnych cestách". V ďalších rokoch hry ako: "Po dvadsiatich rokoch", "Ďaleká ozvena", "Marína Havranová", "Vlasy Bereniky", "Matka", "Nešťastná", "Svet bez nenávisti", "Jánošík".
Repertoár bol rozšírený aj na rozprávky ako napríklad "Princezná so zlatou hviezdou na čele" ale aj zábavné estrády.
Nácviku divadelných hier sa venovali učitelia tunajšej školy - František Janovec, Jozef Doboš, Štefánia Mičková a niektorí ochotníci - Edita Chudadová, František Špaček, Ján Hrubčín. Medzi najúspešnejších ochotníkov patrili: Helena Majerková, Filipa Ivanova, Júlia Bolegová, Kamil Štefina, Mária Slemenská, Anna Vancová, Josef Papuča, Ferdinand Matúš, František a Jozef Špaček, Kamil Šeliga, Anna Bieliková, Agneša Tomovčíková, Josef Budiský.


Skupina akropolis

V druhej polovici sedemdesiatych rokov vznikla hudobná skupina "AKROPOLIS". Túto skupinu založil pán Ján Matejíček, ktorý sa stal i vedúcim skupiny. Skupina hrávala na zábavach, svadbách a kultúrnych podujatiach. V rôznych obmenách pôsobila až do konca 80-tych rokov.

Kultúra a súčasnosť

Dožinky

Dožinky - Tradícia dožiniek sa v obci udržala až do založenia Jednotného roľníckeho družstva r. 1974. S novou dobou boli žatevné zvyky obnovené folklórnou skupinou z Lednice, a to konkrétne r. 1994, ktorej hlavnými protagonistkami sú Štefánia Mičková, vedúca, Anna Tomancová, Helena Majerková, Viera Šeligová, Filipa Ivanova, Anna Drgová, Anna Humenská, Anna Balážová, Anna Hrubčinová a ďalšie.

Slávnosti úspešného ukončenia žatvy sú jednou z najkrajších tradícii obce Lednica. Každoročné sa ich zúčastňuje množstvo domácich hosti i  návštevníkov z blízkeho i ďalekého okolia.

Kultúrne vystúpenia folklórnych súborov, ľudových rozprávačov je previazane hudbou, ktorá zosobňuje starobylé tradície. Vyvrcholením je zvyčajne ľudová zábava pod hradom Lednica, ktorej sa zúčastňuje mnoho mladých ľudí, ktorí sú zárukou toho, že tieto tradície nezapadnú do zabudnutia.

Európsky deň pod hradom Lednica

26.mája 2007, sa pod lednickým hradom pri prameni vody "Na Žliabku", uskutočnil ďalší významný kultúrny akt. Slávnostné odhalenie pamätnej dosky Mikuláša Drábika a Jána Amosa Komenského.
Pri tejto príležitosti sa zároveň konalo prekrstenie zrekonštruovaného Žliabku na "Katarínkin prameň vody".


Prameň v Lednici

V to slávnostné poobedie privítal starosta obce Milan Barka pod lednickým hradom členov Senátu Parlamentu z Českej republiky, zástupcov Euroregiónu Biele Karpaty, kňazov evanjelickej cirkvi, priameho potomka Mikuláša Drábika ako aj ďalších hostí a návštevníkov. Vyzdvihol, že akcia sa stala propagáciou nielen obce Lednica a celého mikroregiónu, ale najmä vytvárania pekných medziľudských vzťahov. Za tónov piesní Speváckeho združenia valašských učiteliek a folklórneho súboru Ledničanka, odhalil starosta obce Milan Barka pamätnú tabuľu dvom veľkým Európanom spolu so  vzácnymi hosťami, ktorými bol exminister a poslanec Parlamentu ČR Vítezslav Jandák (preslov - video), prvá námestníčka ministerstva školstva Eva Bartoňová, poslanec Parlamentu ČR a predseda euroregiónu Biele Karpaty Tomáš Úlehla a starosta obce Milan Barka.
Hostia a návštevníci po tomto slávnostnom akte ešte navštívili miestny kostol a kultúrne pamiatky, ktoré patria k najkrajším na Slovensku.

Mapa stránky     Administrácia     Kontakty

© 2009 - 2017 Lednica - oficiálne stránky obce.